Pobyt à la italská šlechta

Zobrazit více

Luxusní Borgo, někdejší středověká strážní věž z 18 století s výhledem na hory a moře. Úroveň služeb překonává všechna očekávání s pracovníky, který Vám dají pocit domova a rodiny, že nejste jen další host, ale další člen jejich velké rodiny. Borgo je ideálním východiskem pro návštěvu hradů, vil a paláců v okolí.

Borgo je obklopeno exotickým rostlinstvem z 19. Století - zahrada a olivový háj, který nabízí kompletní relaxaci od stresu každodenního života.

Borgo je považován za jeden z nejlepších malých luxusních hotelů v Itálii.

V Borgu se nachází bazén a sauny.

Ubytování:

• 6 Apartmánů v Relais Villa (2 Junior, 2 Executive Junior, 2 Deluxe). 
• 5 Apartmánů v Residenza San Pancrazio (2 Junior, 2 Executive Apartments a další ložnice a pokoje, koupelna, 1 Apartmán typu Deluxe s bezbariérovým přístupem). 
• Zařízení Borgo disponuje bazénem a centrum se saunou.

Kuchyně:

Mladý kuchaři vám řeknou, že první tři složky kuchyně a vaření jsou vášeň, kreativita a láska - Jejich inspirace pochází ze starých "receptů babiček" Le Marche. Region Marche dlouho udržoval svá tajemství za impozantní stěnou Sibillinich hor - to byla poslední část Itálie, kterou si podmanili Římané a naše město podél údolí byl poslední které si Garibaldiho pamatuje - proto je přirozené, že naše kulinářská dokonalost je méně známé jako sousedního Emilia-Romagna .

Oblast je známá vynikajícími specialitami z ryb, masa, hub a hlavně špičkového sýra a domácích těstovin. Restaurace del Borgo je otevřena 7 dní v týdnu na oběd, večeři a pro hosty ubytované v Borgo, nabízí občerstvení u bazénu.

Region kde se zařízení nachází: Marche

Patří mezi menší z italských regionů. Na severu hraničí s krajem Emilia Romagna v blízkosti známého letoviska Rimini, kde si i turisté z Marche mohou chodit vychutnat množství atrakcí, v blízkosti je mini stát San Marino. Na západě hraničí s Umbrií a na jihu plynule přechází do regionu Abruzzo. Hlavním městem regionu je Ancona, která leží na východním pobřeží ve středu regionu. Je známá hlavně jako významný moderní přístav, ale i ona se pyšní historickým centrem na vrchu, s dómem z 11.st. ze kterého je krásný výhled na moře. Ve vnitrozemí je krásná neporušená krajina, kterou reprezentují 2 národní a 4 regionální parky.

Město kde se zařízení nachází: Ascoli Piceno (lat. Asculum)

Italské město v oblasti Marky a hlavní město stejnojmenné provincie. Leží 25 km od pobřeží Jaderského moře.

Na blízkém jadranském pobřeží (cca 20 km) najdete nádherné písčité pláže.

Taliansko vždy patrilo medzi moje obľúbené krajiny. Ako malý som ho s rodičmi precestoval od juhu po sever. Prešli sme rôzne regióny, no v podstate sme navštevovali vždy len prímorské letoviská. Čas spoznávať krajinu nebol, a tak sme ochutnávali len miestne špeciality a užívali si príjemný

pobyt. Dnes si však dovolenky plánujeme vo dvojici s priateľkou, a tak vždy keď máme chuť niekam vypadnúť, hľadáme to najlepšie, čo môžeme za vopred stanovené peniaze dostať. Voľba tentoraz padla na taliansky vidiek niekde na úrovni Ríma. Len tak, úplnou náhodou.

Počas voľnej chvíle som totiž sledoval naše zľavové portály, čo dokážu ponúknuť za približne 250 eur na osobu. Viac sme neplánovali investovať, keďže termín odchodu sme si stanovili na približne polovicu septembra. Vtedy už počasie na kúpanie zväčša nebýva a vyhodiť stovky eur za pobyt niekde vo vnútrozemí asi nie je

najlepší nápad. V tom som však našiel zaujímavú ponuku na ZlavaDna.sk. Názov nebol príliš atraktívny, ale predsa zaujal - „Pobyt, à la talianska šľachta“. Ten sľuboval ubytovanie pre dve osoby na štyri noci s raňajkami v luxusnej talianskej historickej vile niekde na vidieku, dvadsať kilometrov od pobrežia. To všetko za 400 eur namiesto pôvodných 1 200 eur. Fotky boli pekné, cena skvelá, a tak som začal preverovať. Na Booking.com mala táto vila hodnotenie od návštevníkov 9.2 z 10 a pobyt v našom termíne stál presne 851 eur! Tento argument nám stačil na to, aby sme si poukaz okamžite kúpili.

V deň odchodu sme sa pobalili aj so šteňaťom talianskeho chrtíka a 1 200 kilometrov dlhá cesta mohla začať. Odchod sme si naplánovali na 18-tu hodinu, pričom podľa výpočtov navigácie a rezervy 2-3 hodinky na spánok sme mali prísť do vily približne okolo 11-tej doobeda. Keďže sme šli mimo sezóny, cesta bola bezproblémová, rýchla a od ranných hodín aj pekná. Taliansko je úžasná krajina, ktorá sa mení od severu smerom na juh každých 100 kilometrov. Aj naša benzínová 1.4-ka s logom Seat Ibiza to zvládla fantasticky a na trati dlhej takmer 1 200 kilometrov scucla priemerne 6,7 litra benzínu na 100 kilometrov. To je na dvoch dospelých ľudí, batožinu a benziňák slušná hodnota. Troška ma však bolelo časté tankovanie v Taliansku, keďže cena za liter devädesiatpäťky na diaľnici kolísala od 1,85 po 2,05 eur. Šialenosť!

Po zdolaní príjemnej trasy sme konečne dorazili do mestečka s názvom Castel di Lama, kde sa naša vila mala nachádzať. Navigácia nás zaviedla až takmer pred bránu obrovského pozemku na vrchu kopca, kde sa rozprestierala nekonečná záhrada, vila a niekoľko ďalších menších budov. Všetky dokonale zladené a stavané v jednom štýle.

Po prevzatí kľúčov od izby v dome z 18. storočia sme ostali veľmi prekvapení. Tu sme obaja uznanlivo kývali, že sme na krajšom mieste nikdy v živote neboli. Izba bola luxusná, z každého kúta dýchala história, mala nadštandardné vybavenie a neskutočnú atmosféru. Tú dotvárali vysokánske stropy, obrovské okná s tradičnými zelenými okenicami, dobový nábytok, masívna posteľ a v neposlednom rade staré fotografie rodiny, ktorá tu kedysi žila. Šokovaní sme ale boli aj po východe z izby. Okrem našej tu bolo ešte ďalších sedem komnát pre hostí, zvyšok bol otvorený. Vďaka tomu sme sa mohli pozrieť do priestorov, ktoré bežne človek nevidí. Obývačky s krbmi, čitáreň, miestnosť s biliardovým stolom, jedáleň či kúpeľňa pre hostí, to všetko bolo možné navštíviť a používať. Samozrejme, všetko kompletne zariadené drahým, luxusným dobovým nábytkom s rôznymi doplnkami.

Pre nás Slovákov priam nepochopiteľná vec, keďže dobre vieme, že u nás stačí nechať pootvorené okno a už vás vykradnú. Divné nám to prišlo najmä preto, že vo vile sa nepohyboval žiaden personál. Doobeda ste mohli vidieť externú firmu, ktorá zabezpečovala upratovanie alebo nanajvýš tak záhradníka. Recepcia s recepčnou, reštaurácia a jedáleň, kam sa chodilo na raňajky, fungovali ako malé samostatné domčeky na rozľahlom pozemku.

Pobyt vo vile bol sám o sebe fantázia a vec, ktorú som naozaj nezažil a zrejme už ani nezažijem. Ubytovanie, služby a ich kvalita či pocit z miesta, to nedostanete ani vo väčšine päťhviezdičkových hotelov. Keďže sme mali rezervované štyri dni a počasie nám prialo, rozhodli sme sa naplánovať si rôzne výlety počas nášho pobytu. Hneď druhý deň sme sa vybrali do najbližšieho letoviska, užiť si trocha slnka a vody pri mori. Vonku bolo príjemných 29 stupňov Celzia, a tak sme sa len veľmi naľahko oblečení s dekou vybrali pozrieť si necelých 20 kilometrov vzdialené San Benedetto. Práve tu som bol s rodičmi na dovolenke pekných pár rokov dozadu a musím sa priznať, že veľa sa tu toho nezmenilo. Nájdete tu príjemné piesočnaté pláže, dlhú promenádu s rôznymi barmi a typické prímorské „mestečko“, kde môžete kúpiť naozaj čokoľvek. Nič špeciálne, čím by sa to líšilo od severu či stredu krajiny. Na svoje si tam ale prídete.

Tretí deň sme obetovali trocha väčšiemu výletu. Vybrali sme sa do vnútrozemia, do horského mestečka Castellucio. Mestečko o rozlohe niekoľkých sto metrov štvorcových je zaujímavé hneď pre niekoľko dôvodov. Leží totiž vysoko nad morom, medzi horami, kde ho obkolesujú obrovské polia. Tie využívajú obyvatelia mesta na chov dobytka a pestovanie rôznych plodín, najmä šošovice. Musím sa priznať, že cesta do Castellucia bola tisíckrát zaujímavejšia než samotné mestečko. Vedie tam totiž iba jediná asfaltka - dvadsaťpäť kilometrov dlhý strmák do kopca po serpetínach ako z tých najhorších snov. Neustále preraďovanie z jednotky do dvojky, maximálne trojky dalo zabrať nielen 1.4-ke, ale aj mne.

Po takmer hodinke stúpania sa spotreba vyšplhala cez 23 litrov na 100 kilometrov a ja som mal kompletne spotené ruky. Takú cestu by si užil možno Ken Block na svojom Forde alebo nejaký samovrah. Ja som mal nervy celých 25 kilometrov, či mi nevybehne nejaké auto zo zákruty a neskončíme niekde mimo cesty v priekope. Cestu totiž nie vždy lemovali zvodidlá či iné zábradlie. Výhľad to bol ale kráľovský, to musím uznať. Pohľad na Castellucio na vrchu hory bol peknou odmenou za túto strastiplnú cestu.

Po nie veľmi dlhej návšteve mesta sme sa rozhodli pokračovať ešte zopár kilometrov a pozrieť si radšej stredovekými hradbami obstavané centrum mestečka Norcia. Opäť rovnaká cesta, tentoraz ale strmák dolu. Toto už bolo trošku zábavnejšie. Ak chcete niekedy vidieť ako vyzerá typický taliansky život v typickom talianskom mestečku, odporúčam vám práve návštevu Norcie.

Ulice majú šírku asi ako zúžený pruh na diaľnici D1 medzi Trnavou a Bratislavou a námestia sú malé ako to pred Euroveou. Presne, ako som si to vždy predstavoval. Do toho si predstavte neustály hluk áut a motoriek, občas nejakú nehodu - ťukanec alebo oškretie auta v tenkej uličke - a rôzne pouličné rodinné hádky. Pohľad naozaj na nezaplatenie. Ozaj, ak sem náhodou raz zablúdite, neodolajte a kúpte si domáce cestoviny či rôzne sušené šunky a iné mäsové špeciality, ktoré sú pre tento región známe a trčia z výkladov každého obchodíku. Budete sa olizovať. Dvojicou výletov sme zakončili našu cestovateľskú púť, posledný deň sme si určili na nákupy potravín a darčekov pre kamarátov, spolu s oddychom vo vile. Štyri mimoriadne príjemné dni ubehli ako voda a na ten posledný - piaty - sme sa museli ráno vybrať, žiaľ, domov.

Z nádhernej vily, od úžasných raňajok plných talianskych špecialít, krásneho počasia a pohody, ktorú zažijete naozaj len na talianskom vidieku sa veru ťažko odchádzalo. Týchto dvesto eur na osobu boli moje najlepšie investované peniaze v živote. Snáď sa nám niečo podobné ešte niekdy v živote podarí.